Nebudu tvrdit, že je to můj objev. S odstupem doby jsem si poslouchal znovu některé starší díly Liberatury. A právě díky rozhovoru se Štěpánem Noskem jsem se nakonec narazil na báseň Posledná noc mesačného dieťaťa Erika Jakuba Grocha, autora snad už dostatečně známého i v našich končinách, kterou by by bylo škoda si nepřečíst. Naštěstí revue Romboid, ve které vyšla jako součást bloku je dostupná v PDF i on-line. Stahujte, čtěte celý blok.
Posledná noc mesačného dieťaťa
25. – 26. 6. 2012, viedenská klinika
Ešte je len noc, už je temná, zo zeme
prosím, dieťa moje, za tvoje dieťa.
Mizne lesk z očí, čo sa ešte neutvorili,
z krajiny po západe, čo neuzrela svetlo.
Zora, čo sa nikdy nerozvidní, škovránok
– rozbresk sa mu zjavil v podobe blesku.
Volá moja duša po tebe, dieťa dieťaťa,
nech nie si noc, temná noc bez svitania.
Zadržal škovránok výkrik, z noci do noci
ukryl radosť, čo opatruje každý zárodok.
Strašne sa bojím nekonečnej tmy,
kričia deti, keď vstanú z mŕtvych.
Obklopené hviezdou hľadajú svoju tvár,
koniec ruky, ktorá by sa tváre dotkla.
Môže to byť aj ruka dieťaťa, načahujúca sa
za niečím, čo sa podobá na seba.
Naveky nepriloží novú tvár k placente,
nenechá slzu pod vyhodeným viečkom.
Ako John Keats blúdim v prázdnom sne,
svitá noc, vtáčí spev viac nezaznie.